Ako sme vŕtali prváč v západnej stene Jungfrau

„Ak to nie je prvovýstup, tak to nie je poriadne horolezectvo“. Tento názor alpských prieskumníkov 19. storočia si Matej Svojtka, Ondra Tůma a Jáchym Srb evidentne vzali k srdcu a tak sa namiesto opakovania veľkých klasík pustili do vlastnej novej cesty. V západnej stene Jungfrau si počas tohtoročného augusta užili 10 dní veľhorského dobrodružstva a nechali po sebe 300 metrovú líniu Oat Flake Madness s navrhovanou klasifikáciou 7c+. Prečítajte si podrobnosti v rozhovore s Matejom Svojtkom.

Gratulujem k peknému alpskému prvovýstupu, upresníš prosím presnú lokalitu steny, v ktorej vedie?

Ďakujem pekne. Stena sa nachádza v Bernských Alpách v rozľahlom masíve štvortisícovky Jungfrau, konkrétne v jej západnej stene, kde vedie na akýsi pred-pred vrchol zvaný Rotbrätt.

Odhadujem, že keby človek z vŕšku spustil lano, bude sa hojdať dobrých päťdesiat metrov od steny

Kto z vás troch prišiel na s nápadom na túto linku a ako ste sa o tejto stene dozvedeli?

Celý podnik inicioval Jáchym, na mieste ale predtým nikto z nás nebol. Myslím, že sme túto pomerne estetickú stenu už okukovali z oproti cez údolie ležiace športové oblasti Gimmelwald (tú mimochodom musím každému odporučiť), ktorú sme pred rokmi spoločne navštívili. Ďalším impulzom bol nepochybne článok na Emontane o preleze cesty Silberrücken 8a+ vedúci práve v západnej stene. Z neho vyplynulo, že v celej pol kilometra širokej stene vedú iba dve cesty, čo je v Alpách pomerne neobyčajné. Jáchym začal komunikovať s miestnym prvovýstupcom, legendárnym Rogerom Schälim, ktorý nám potvrdil, že existuje potenciál pre ďalšie prvovýstupy.

Akú obtiažnosť ste odhadovali, pred nástupom?

Z prvých dojmov sme neboli úplne nadšení, lebo sa nám možné linky zdali skoro až nereálne, určite ako osmičkové lezenie. Skala totiž nie je veľmi bohatá na chyty a zhruba v polovici steny začne prudko nabiehať do previsu. Odhadujem, že keby človek z vŕšku spustil lano, bude sa hojdať dobrých päťdesiat metrov od steny. Boli sme celkom bezradní, ktorú linku vybrať, dve hodiny sme chodili sprava doľava, krútili sme hlavami a dráhu nakoniec nakoniec určil žreb.

To je dosť svojrázny spôsob výberu. Ako ste žrebovali a skúsite niekedy aj linky, ktoré nevyhrali, vyzerali leziteľne?

Popravde povedané som tiež nikdy predtým takú neistotu ohľadom voľby linky nemal. Váhali sme medzi dvoma smermi a nad každým visel veľký otáznik. Pritom nakoniec tá obtiažnosť nie je až taká extrémna, takže buď sme mali šťastie, alebo skôr nemáme ten najlepší odhad. Žreb prebehol tradičnou formou ťahania kamienkov naslepo, čo s Ondrom praktizujeme vlastne od tej doby, čo lezieme – hlavne hráme o to, kto prestúpi nejakú nepríjemnú dĺžku.

V horizonte nasledujúcich pár rokov by som sa určite chcel pustiť do ďalších viacdĺžkových prvovýstupov, ale skôr ma teraz láka žula s väčšou možnosťou prirodzeného istenia, kde je lepší pomer medzi lezením a vŕtaním a viac to odsýpa.

Ako ďaleko ste museli dotiahnuť materiál a vybavenie a čo všetko ste so sebou brali?

Transport materiálu bola určite tá temná strana celej akcie. Najťažšie položky tvorila kompletná kováreň, sto nitov, dvesto metrov fixiek a jedlo na desať dní. Asi pol hodiny po tom, čo sme vyrazili z parkoviska, sme horko usúdili, že sme tak strašne naložení, že nemáme šancu v nejakom rozumnom čase doraziť do bivaku. Časť materiálu sme preto po ceste schovali a Jáchym obetavo vykonal dodatočnú vynášku na druhý deň. Celkovo nám prístup „na ťažko“ do bivaku trval osem hodín, dorazili sme absolútne zruinovaní okolo polnoci. Spätne sme sa dozvedeli, že lokáli to majú samozrejme zmáknuté inak. Spomínaný prvovýstupca Roger jazdí zubačkou do stanice Jungfraujoch vo výške 3500 m nadmorskej výšky a odtiaľ pod stenu priletí na krídle.

Na akej chate ste mali základňu? Vyzerá to na nejaký malý bivak, ktorý ste mali len sami pre seba.

V sedle vzdialenom od steny cca 20 minút sa nachádza romantická malá bivakovacia chata Silbernhornhütte, ktorá je kompletne vybavená vrátane riadu, kachlí a postelí s perinami. Musím povedať, že tá kombinácia odľahlosti a zároveň komfortného zázemia bola perfektná. Plus výhľady na Eiger a prekrásne západy slnka. Škoda, že sme tam boli iba traja chlapci. Za celých desať dní nás poctil návštevou iba jeden horský vodca s klientkou, miestny stolár a dvaja turisti.

Je to psychicky veľmi ťažká práca, vŕtanie je totálny adrenalín a po niekoľkých vyvŕtaných nitoch v lámavej skale jednoducho prídete o nervy.

Bol pre teba prvý prváč, ktorý si v Alpách robil? Čo na tom bola najväčšia zábava a čo najväčšia drina?

Áno, predtým som sa zúčastnil viacdĺžkových prvýstupov v Pyrenejach, Jordánsku a Mexiku, v Alpách nikdy. Pre mňa radostné pocity pri týchto výpravách zvyčajne príliš nezávisia od samotného lezenia, pretože toho je relatívne málo - ak sa vám podarí vyvŕtať dve cesty za deň, je to úspech. Skôr mám hrejivý pocit z toho, že človek tvorí niečo trvalé a väčšie. Radosť robí, keď sa darí postupovať hore a rozplývajú sa pochybnosti, či to vôbec pôjde. Pekné tiež je, že je to tímová práca a človek má radosť z postupu parťákov, aj keď napríklad práve v ten deň nelezie.

Je to psychicky veľmi ťažká práca, vŕtanie je totálny adrenalín a po niekoľkých vyvŕtaných nitoch v lámavej skale jednoducho prídete o nervy, ale musí pokračovať, aby sa za ten deň niečo stihlo. Do toho často v nevhodných momentoch prichádzajú kŕče rúk, čomu je takmer nemožné sa vyvarovať a situáciu to rozhodne neuľahčuje.

Dostali ste sa počas lezenia do slepej uličky a museli ste vymýšľať alternatívnu líniu?

Našťastie nie, sledovali sme tie najväčšie slabiny steny a tak aj tak nešlo utekať do žiadneho ľahšieho terénu. Ale aj tak až do predposlednej dĺžky nebolo úplne jednoznačné, či nás nejaké neleziteľné miesto nezastaví. Tento štýl je vo finále oveľa napínavejší a zábavnejší, než si línie preslaňovávať a navŕtavať štandy z vrchu, ako to evidentne robia Švajčiari.

Ten biely kameňolom uprostred ste  už vyčistili, alebo tam čaká nervy drásajúce lezenie aj na ostatných?

To najhoršie už bolo odpratané a vyčistené, ale chcelo by sa to tam trochu pohrať s páčidlom a odstrániť aj nejaké väčšie bloky – chladničky. Každopádne v tejto chvíli je cesta v leziteľnom stave.

Mohol by si prosím popísať jednotlivé dĺžky? Aký je to štýl lezenia a aká je ich predpokladaná obtiažnosť.

Má zhruba 300 metrov a deväť dĺžok. Prvá tretina je priemerne kvalitné kolmé vápno do obtiažnosti 7a+. Prostredná časť je najprevislejšia s najmenšou kvalitnou bielou skalou. Obtiažnosť odhadujeme na 7c+, ale hlavný problém bude vytrvalosť, takže s konečnou platnosťou povie až RP prelez. Skala je členitá, ale takmer bez pozitívnych chytov, všetko berie divne do boku, alebo je to oblé. Vrchné partie naopak človeka odmenia zľahka previsnutou oranžovo-šedou skalou s množstvom perfektných líšt, ktorá pripomína slávnu Siuranu.

Do cesty ste osadili 60 nitov, na prelez teda stačí 12 praciek a pre sichr jedna sada friendov?

Presne tak, bohužiaľ skala neponúka veľa možností vlastného istenia, takže sme friendy použili okrajovo na doistenie asi troch dĺžok. Štandy sú komplet pripravené a cesta sa zlaňuje priamo jej líniou.

Prečo ste vybrali názov Oat Flake Madness?

Zlé počasie nás niekoľkokrát uväznilo na celé dni v bivakovacej chate, pričom počas takých dní človek rád zaháňa dlhú chvíľu, okrem iného, jedením zásob, ktoré nám ku koncu pobytu začali kriticky dochádzať. Jediné, čoho sme mali dostatok, boli práve ovsené vločky, ktoré sme mali nakoniec na raňajky, obed aj večeru. Ešte stále ich nemôžem a nechcem vidieť.

Vyrazíte na RP prelez ešte tento rok?

Kvôli počasiu sa nám podarilo vyvŕtať sa na vrchol v posledný možný deň pred tým, ako sme museli ísť dole a pridať RP je samozrejme nutné. Ja som však po návrate naskočil do neúprosného kola diplomov a štátnic, ktoré mám až koncom septembra, takže sa obávam, že v tom čase už bude na Jungfrau po sezóne. Tak dúfam, že sa toho chopia chlapci! Ale v najhoršom prípade do budúceho roku cesta nikam neutečie.